Toto je náš príbeh

Vždy bolo mojím snom mať veľkého čierneho bradáča. Toto plemeno vo mne vzbudzovalo nie len rešpekt, ale ich krásna línia tela a hravý pohľad so smiešnou bradou a celkovo ušľachtilý vzhľad aj veľký záujem zoznámiť sa s týmto plemenom bližšie. Trvalo dlho kým rodičia pripustili, že v 3izb byte v Košiciach by mohol byť pes. A tak jedného dňa zavítal do našej rodiny bradáč. Ale malý. Začínať treba predsa vždy poporiadku.

Bol to malý čiernostrieborný bradáčik Clay spod Topártu z okolia Nitry. My sme ho volali Nero. Tento malý čertík ma toho o psoch veľa naučil, prežili sme veselé aj dramatické spoločné chvíle. Nerko bol nesmierne húževnatý pes, s vlastnou hlavou, ale vždy veselý a oddaný celej našej rodine. Prežil toho veľa, ako napr. bitky so psami kôli dlhonohým fenkám, ktoré boli jeho srdcovou slabosťou a tak sme sa s pravidelnosťou vracali na veterinu zašívať rany, zrazenie motokrosovou motorkou, či dokonca únos. Nerko sa vždy zo všetkého vedel sám pozviechať. Robil nám spoločnosť krásnych skoro 15rokov. Ako čas plynul podlamovalo sa mu zdravie a keďže bol našim členom rodiny, ktorého sme mali všetci radi , nechceli sme sa už viac dívať ako náš deduško trpí, tak sme jeho trápenie ukončili 2.júla 2010. 19. augusta 2010 by sa dožil 15rokov. Veríme, že si veselo pobehuje niekde spolu s ostatnými štvornohými kamarátmi a svojimi dlhonohými frajerkami- fenkami. 

Po úspešnom ukončení vysokej školy som dostala geniálny nápad, že práve teraz je ten vhodný čas zaobstarať si to vysnívane šteniatko veľkého bradáča. Začalo sa pátranie po šteniatku na internete. Pôvodne som si chcela vziať šteniatko z populárnej slovenskej chovateľskej stanice, ale pani chovateľka nakoniec svoju sučku pripustiť nedala a tak som musela hľadať šteniatko ďalej. Chcela som ho totiž hned a čakať do septembra na začiatku prázdnin neprichádzalo do úvahy. Na moje prekvapenie to nebolo také jednoduché nájsť šteňa, keďže práve v tej dobe šteniatka na predaj nikto nemal. Keď tu zrazu.....

Narazila som na inzerát kde ponúkali na predaj šteniatka. Celá natešená som si postupne prezerala stránku, fotky rodičov a ich úspechy. Môj výber ešte utvrdil dátum narodenia šteniatok. Bol totiž úplne rovnaký ako ten môj 24.marec. A bolo rozhodnuté. Teda bolo a nebolo. Jasné od začiatku bolo, že to bude psík nie fenka. Lenže ešte bolo potrebné si spomedzi tých malých krásnych guľôčiek vybrať jednu , ktorá bude moja. Chovateľská stanica je odomňa cez 600km takže osobný výber žial neprichádzal do úvahy. Po konzultácii s chovateľkou Jarkou keď som jej oznámila, že chcem robiť záchranarčinu boli na výber tri guličky. Najprv som si vybrala psíka čo mal fialový obojok. Volal sa Assam. O mesiac neskôr keď som videla na fotkách že tento Assam má oproti svojim súrodencom o niekoľko cm naviac a podľa povahy to bol psík veľmi nebojácny odvážny a všade chcel byť prvý, som sa radšej rozhodla pre psíka svetlomodrého- Artoria, ktorý mal o niečo pokojnejšiu povahu. Bála som sa totiž či Assama zvládnem s tou živelnou povahou veľkého nebojácneho bradáča plus ta výška a váha v budúcnosti :)

Dnes viem že som si vybrala správne. Nevedela som sa dočkať dňa keď si splním svoj sen. Večer som takmer nezažmúrila oka aj keď racionálne som vedela, že sa treba na takú dlhú cestu do Čiech vyspať. Našťastie šiel somnou kamarát Otík, ktorému touto cestou Ďakujem za všetku jeho podporu a pomoc.

A tak som sa dňa 5. júna 2009 stala hrdou majiteľkou svojho prvého veľkého čierneho bradáča. Keď som po Artíka došla bol pripravený na odchod s pohľadom v očiach tak už poďme domov. Veď posúdťe sami fotografia hovorí za všetko:

Doma nás hodinu po polnoci čakal Nerko, ktorého keď Artík zbadal hned vyštekal, na čo sa Nerino otočil a zaliezol do izby s pohľadom "bóže čo to dovliekla domov, mám po pokojnom dôchodku". A tak sa Artík od Nerka učil čo sa smie čo sa nesmie vzájomne na seba dávali pozor. Aj keď sa občas Nerko tváril že mu je Art ukradnutý vôbec to tak nebolo. Keď sa nikto nedíval vrtel chvostíkom keď mu Art oblizoval uši alebo ho kmásal za bradu.

A takto Artík pri nerkovi rástol.

Naše prvé spoločné vianoce a žial aj posledné.

Toto je posledná Nerova a Artova spoločná fotografia.

A tak nám ostal už len Artíček, ale na Nerka si vždy radi spomenieme a veríme, že raz sa istotne stretneme...